Majstrovstvá sveta 2014 v Trail-O sa skončili. Je čas hodnotiť 🙂 Na podujatie sme nešli s nejakými prehnanými očakávaniami, skôr sme chceli získavať skúsenosti, ale samozrejme v kútiku duše sme túžili aj po nejakom drobnom úspechu. Cieľom bolo aspoň jedno umiestnenie do polovičky štartového poľa, umiestnenie do dvadsiatky sme považovali za veľmi odvážne snívanie. Na podujatie sme dorazili ešte v piatok, takže sme mali dosť času na akúsi aklimatizáciu. V sobotu sme absolvovali akreditáciu, kde sme okamžite pochopili, že pre Talianov neexistuje žiaden dramatický problém. Základným heslom týchto MS bolo „Don’t Worry Be Happy“ :-). V nedeľu sme absolvovali prvý modelový tréning, čo v reáli znamenalo počkať si dve hodiny v rade a potom za tri minútky zvládnuť model. Ale tie dve hodiny sme mali príjemné spestrené našimi českými bratmi a sestrami, ktorí sa nám super venovali počas celých MS a to sme museli byť určite niekedy dosť otravní (ďakujeme). Večer prišla naša najväčšia akcia, keď sme sa zúčastnili slávnostného otvorenia, a keďže sme boli za Slovensko jediní, tak to vyzeralo tak, že som niesol našu vlajku a pochodovali sme cez polovičku Asiaga. Nakoniec som vyniesol vlajku na hlavné pódium, proste super pocit, aj keď moja postava určite vyvolávala ľahké zachvievanie bránice u ostatných.
V pondelok sa už ale začínalo naostro prvou disciplínou, ktorou bola kvalifikácia TempO. Od tejto disciplíny sme toho moc neočakávali, keďže rýchlosť pri časových kontrolách nám dramaticky chýba (proste nedostatok pretekového tréningu neoklameš). Štartoval som prakticky na začiatku a tak sa počiatočná nervozita dostavila skoro. Celé sa to odohrávalo v zaujímavom lesnom teréne, ktorí nám vyhovuje trochu viac ako klasické parkové priestory. Hneď na prvom stanovišti som urobil hlúpu chybu, keď som dobrý lampión označil zlým písmenom. Na druhej strane ma to športovo naštvalo a tak som mal celkom dobré tempo a pocit z ostatných stanovíšť. Výsledkom bolo 5 chýb a celkom slušný výsledný čas 380,5 sekundy. Chalani hovorili, že na postup bude treba okolo 300, takže som bol celkom spokojný, že to nebude úplne vzadu. Komentátor síce tvrdil niečo o možnom postupe, ale to som nebral vážne, keďže sme boli v cieli asi štyria. Časom to ale začalo byť divné, keď aj po hodine komentátor stále spomínal niečo také akože „prvé miesto slovenské prekvapenie“, „dvaja slovenskí bratia na čele“ a podobne 🙂 Výsledkom bolo zázračné 8. miesto pre mňa a 9. miesto pre brata Dušana. Pred nami bol Tomáš na 7. mieste a do finále sa dostal aj Libor z výborného 13. miesta. Jane sa nepodarilo postúpiť a skončila 40. Nečakaný úvod pre nás, ktorý nám začal trochu (viac) pliesť naše hlavy.
Poobedné finále bolo naplánované v priestoroch parku v Levico – Terme, kde nás presunuli špeciálnym autobusom a umiestnili do karantény. Štart sa oneskoril, IOF kontrolér vyhlásil 5! metrovú zero toleranciu, takže to začalo vyzerať trochu zvláštne. Štartovalo sa v opačnom poradí a bolo čoraz divnejšie, že všetci odchádzajú na trať, zostávajú už len majstri a medailisti z predchádzajúcich MS a ja som stále ešte medzi nimi. V hlave sa začínali prelínať všelijaké túžby o pódiovom umiestení a podobne. Nervozita stúpala a nastúpil som na štart. Finále som samozrejme neuniesol a tak výsledkom bolo až 7 chýb a zlý čas. Konečné umiestenie 12. miesto Dušan, 14. miesto ja, je samozrejme perfektné, ale lepší výsledok sa zdal bližšie ako sa pôvodne zdalo. Ďakujem Liborovi, že sa nás snažil vrátiť na zem a uvedomovať si, že sme uspeli a nemáme byť prečo nespokojní. Skúsenosť preukázal Tomáš, keď skončil 6. a tiež Libor, ktorý sa výborným finále vklinil medzi nás na 13. miesto.
Uff, skončili sme v prvej päťnástke v disciplíne, kde si moc neveríme, čo bude s nami v PreO, kde sa cítime silnejší. To sú myšlienky, ktoré nás prenasledovali počas ďalšieho modelového dňa. Tréning vyzeral fajn, síce som pokazil päťku, ktorej som moc nerozumel, ale inak sa mi zdalo, že generalizácii a spôsobu mapovania rozumiem.
Tentokrát štartujem dosť vzadu, napriek tomu sa mi zdá (pri mojom orienťáckom chápaní), že kontroly sú v podstate ľahké a čas mi nerobí absolútne žiadne problémy. Jediná kontrola ktorej nerozumiem je 12., kde som proste nepochopil, ako mám prísť na to, že medzi dvoma zadnými lampiónmi je miniatúrne údolíčko, keď to proste nie je vidieť. Tipujem A, ale bolo to B. Ešte kazím časovú kontrolu, keď sa mi už druhýkrát na tomto MS stáva, že viem ktorý je správny lampión, ale poviem iné písmeno. Prichádzam do cieľa, kde exceluje Dušan, ktorý má plný počet kontrol, takže je zatiaľ druhý. Proste skvelé. A začína výsledkový chaos. Všetko trvá zbytočne dlho, nejaké protesty a oficiálne výsledky sú až niekedy večer, proste toto na Traile nemám rád, keď ani po 5 hodinách od absolvovania trate netuším ako na tom som. konečné výsledky sú ale super, Dušan je druhý!!! s plným počtom bodov. Tomáš je 20., ja som 25. s rovnakým počtom 10 správnych odpovedí (škoda tej dvanástky). Libor je 43. a Petr 53 v kategórii Open. Všetko je ale veľmi tesné, keď od 9. miesta ma delí len čas. V kategórii Para je na 6. mieste Bohouš a 7. je Pavel. Vyzerá to byť rozbehnuté na pódiové umiestnenie. Hanka je 18. a Jana je 23.
Vo štvrtok je na programe záverečný model, ktorý je ale veľmi rozporuplný. Hneď jednotka je kontrola dvesto metrov ďaleko a mierny rozpor, že nevieme určiť, či je kontrola v ose. Nezmyselne pôsobí teória, že to máme obehnúť cca kilák a pozrieť sa zblízka. Dvojka jasný nezmysel proti mapovej norme, keď sa za správny lampión označuje ten, ktorý je na 10 centimetrovom zráze. Ďalším problém modelu je sútlač trate a mapy. Proste veľké posuny, na ktoré doplácam na štvorke, keď riešim iné dve jaskyne ako naozaj majú byť. Už smiešne pôsobí piata kontrola, keď sa zdá, že staviteľ si len odložil dva lampióny na lúku, išiel postaviť šestku a už zabudol postaviť piatu kontrolu. Jasné, až hlúpe zetko. Prichádza šiesta kontrola, proste niečo sto metrov ďaleko, podľa vrstevnice a vzdialenosti od stromov jasné zetko a prichádza prekvapenie, že správne odpoveď je A, proste zero tolerancia pomaly 5 metrov a viac. Proste nerozumiem. Veľmi rozporuplný model a neviem čo čakať od druhého dňa.
Na mítingu len klasické uistenia, že zajtra to bude iné, lepšie, že severo južné čiary na mape budú a podobne. Samozrejme čiary neboli („Don’t Worry Be Happy“).
A je tu posledný pretekový deň, štartujem niekde uprostred. Dúfam, že to hlavne unesie brácho a bude z toho nejaké slušné miesto do päťnástky. Samozrejme som nervózny, sú to predsa MS. Tentokrát sa začína dvoma časovými kontrolami, kde prvej moc nerozumiem a dávam Deltu, otáčam mapu a dávam opäť Deltu, keďže už viem, že som na prvej chybil. Potom sa už začínam venovať trati, bojím sa moc vracať ku štartu, lebo na predošlom modeli som sa dozvedel, že štart a cieľ sú neprekročiteľné línie. 1. a 2. fajn. Pri trojke som si všimol, že ten správny kameň je ešte asi o tri metre vpravo a uspokojený touto informáciou vyberám správny lampión medzi. Ani vo sne ma nenapadlo, že na tú vzdialenosť (150 metrov) sa bude riešiť ako niečo mimo osu. Veľké poučenie, je treba uchodiť všetko. Prvá chyba, ktorú ale zisťujem až keď sa vraciam v autobuse a ideme okolo trojky. Štvorka OK, pekne sa domapujem k správnemu stromu. Inak mapa bola skvelá, každý kameň, krík, strom bol v mape a dal sa použiť na presné doladenie. Päťka fajn, pochopil som, že kontrola nie je buď na správnej strane jamy, alebo je ďalej od nej, takže jasné Zetko. 6. v pohode. 7. tiež, na diaľku už mám vyriešenú 16. a uisťujem sa na dvadsiatke. 8. OK, aj keď si hovorím, že byť nejaké zero tolerancia, tak neviem. Potom prichádza deviatka, keď sú dva lampióny 1,5 metra od seba a mňa vôbec nenapadne, že môže byť aj 1,5 metrové zetko. Som spokojný s A a pokračujem plynulo ďalej. Kazím časovú kontrolu, keďže ma trochu vydesila informácia desať sekúnd do konca (zabudol som, že pri jednej je limit 30 sekúnd a ten prišiel veľmi skoro). 10. a 11. sa dajú krásne domapovať. Dtto dvanástka. Prichádza trojica kontrol, kde najprv márne hľadám piaty lampión (bolo to A-E), ale nakoniec ho proti slnku zbadám ako slabo oranžovú škvrnku. 13. len správne spočítať písmenka. Štrnástka vyzerá v podstate jasno, ale keďže mám času a času, tak sa rozhodnem pre drobný presun a overenie zboku a ups prichádza prekvapenie. Zetko ako vyšité. 15. trochu chodenia, ale v podstate len uverenie, že to zetko nemôže byť. Potom to už bolo rýchle, 16. som mal vyriešenú dopredu, takže len drobné overenie, dtto 17. a 18. Ešte neurobiť hlúpu chybu na 19. a správne vyberám dvadsiatku. Rýchlo do cieľa, kde mám rezervu 26 minút a super pocit, že je to celkom dobré. Potom prichádza prekvapko na trojke, áno bola to moja chyba. Ale 19 bodov vyzerá stále dobre. Trochu ma šokuje info o deviatke, keď ma prekvapuje, že sa riešilo dvojmetrové zero. To by som asi nijako nedal. Proste skúsenosti musia byť. OK, 18 bodov nemusí byť úplne zlé, ale problémom sa ukazujú časové kontroly, ktoré ma neúprosne tlačia dole výslednou listinou. Konečné 17. miesto je ale napriek tomu veľmi dobré a určite si ho budem časom ešte viac vážiť. Brácho to nakoniec neustál, keď ho 5 chýb tvrdo posúva dole a je z toho konečné 32. miesto. Tomáš končí 24. a Libor sa zlepšuje na konečné 36. miesto. Vyzerá to na dobré body do rankingu (aj keď sa budú určite škrtať :-)) V para to zachraňuje Pavel, ktorý získava zemiakovú medailu. Super výsledok dosahuje Bohouš, ktorý je šiesty. Jana sa zlepšuje na 16. miesto a Hanka obsadzuje konečné 28. miesto.
V sobotu si dávame ešte štafety, ale vidina cesty domov (objať deti a manželku) trochu kazí schopnosť sústredenia a výsledkom je priemerné 17. miesto.
Čo povedať záverom. Keby mi niekto pred MS povedal, že budeme 3x do dvadsiatky, tak ho asi vysmejem. Takže nakoniec skvelý výsledok, ktorý nám určite pomôže pri našej konečnej snahe o zavedenie trailovej sekcie v rámci SZOŠ. Napriek tomu (v kútiku duše) sa nám zdá, že to mohlo dopadnúť ešte o kulinček lepšie. Ale ako hovoril Libor „kluci neblbnete, vždyť ste v první patnácke“, veľmi si vážime tieto výsledky a určite si to časom uležíme v hlave a budeme s nimi absolútne spokojní.
Na záver by som sa chcel ešte poďakovať:
– nášmu zväzu, že nás pustil na toto MS
– naším rodinám, že nám to umožnili a držia s nami naďalej
– naším českým kolegom, ktorí nám pomohli prelúskať a zvládnuť všetky nástrahy MS (ďakujeme)
– bratovi, že to so mnou vydržal a že sme to spoločne zvládli
– ostatným zúčastneným krajinám, že nás prijali medzi seba a podporovali nás
– usporiadateľovi, aj keď by to asi mohlo byť ešte o trošilinku lepšie. Ale vždy to budú naše prvé MS, na ktoré nikdy nezabudneme