Tesne pred majstrovstvami sveta sa konali v Taliansku Majstrovstvá regiónu Alpe Adria. Ide o regióny z krajín Rakúsko, Maďarsko, Nemecko, Talansko, Slovinsko a Chorvátsko. Každý rok sa konajú v inej oblasti a majú už celkom dlhú históriu. Popri týchto pretekoch sa konalo aj piate a šieste kolo Talinskeho pohára a Taliansko Slovinsko Chorvátskej ceny v presnej orientácii.
Pretože to bolo celkom blízko konania Brixen maratónu na ktorý chcela ísť Jelka tak sme si urobili malý rodinný výlet do Talianska. Tesne pred odchodom to so mnou nevyzeralo najlepšie, pretože som v práci prechladol po celodennom implementovaní zariadení v serverovni blízko klimatizácie, ale nakoniec som sa dal trochu dokopy a mohli sme ísť. Po pár pekných turistických výletoch sa nám postupne začalo zhoršovalo počasie.
A v čase jej pretekov sa to pekne vystupňovalo.
Záverečná fotka s Brixen maratónu po 4 hodinách a 55 minútach pretekov s úctyhodným profilom.
Mojej polovičke sa celkom darilo a skončila tretia vo svojej kategórii a siedma celkovo.
Jelka sa trochu prezliekla, najedla a zahájili sme rýchly presun o 200 km južnejšie. Do môjho posledného možného štartu zostávalo 4 hodiny. Za polhodinu sa nám zázračne podarilo dostať pomocou taxíku, lanovky a vlastných nôh o takmer 1400 m nižšie do nadmorskej výšky 1067 m. Za nasledujúcich tri a pol hodiny sme na talianskych serpentínach nastúpali a naklesali toľko metrov, že ešte teraz ma z toho bolí hlava. Na zhromaždisko sme dorazili o 17:05 – čo bolo 5 minút po limite, ale podarilo sa mi ukecať usporiadateľov a tí sa so mnou ešte vybrali na štart.
Preteky som začal trocha zlomený, ale bral som to ako vynikajúci tréning psychiky. Časové kontroly boli tentokrát na začiatku a tak som to bral trochu zľahka. Bilancia bola nakoniec 1:1. Prvá správne, druhá tesne vedľa.
Dostávam mapu a hor sa na trať. Nechcem zdržovať keď som prišiel neskoro a asi to aj zbytočne zrýchľujem a príliš sa s tým nepáram.
Terén je niečo na spôsob Silice – ohromné množstvo kameňov, ktoré ani nie sú v mape ale je viac členitý. Najväčší problémom bolo pochopiť stupeň a spôsob generalizácie mapy. To sa mi viac – menej podarilo. Výsledkom je 16 z 20 kontrol.
Riešenia pre prvý deň:
Jednej chybe sa asi dalo predísť (8. kontrola), kde som to síce pozeral dosť z boku, ale podľa staviteľa trate bolo sa na to treba ísť pozrieť úplne zozadu. Mne to podľa azimutu vychádzalo na Zero, tie však pri zväčšenej mape z desiatky do päťky nehrali veľkú rolu. Zvyšné tri som trochu nepochopil. Podľa mňa čierny trojuholník na tretej kontrole bol veľký balvan, a nie skupina kameňov. Na pätnástej som nedokázal identifikovať správny hrebeň a na štrnástej to bola drsná hra o metre v prudkom svahu kde na lampióny nebolo ani poriadne vidno. V mape je síce daný hrebeň pomocnou vrstevnicou, ale skôr sa to blížilo viac k 5 metrom ako k výške 2,5 metra. Na začiatok je to 12 miesto a opätovné rozpaky načo som sem prišiel.
Po nočnej búrke sa vyjasnila aj moja nálada a druhý deň vyrážam na trať z novým odhodlaním.
Druhý to bolo ťažšie, ale menej na náhodu oproti prvému dňu. Príklad z terénu je na fotke nižšie, kde je zhluk lampiónov pre prvé tri kontroly.
Správne odpovede sú D, C a B.
Osemnásť správny kontrol z dvadsiatich znamenajú dnes prvé miesto.
Riešenia pre druhý deň:
Neuhádol som ôsmu kontrolu. Na fotke je zhluk pre siedmu a ôsmu kontrolu kde môžete skúsiť nájsť správnu odpoveď.
Tie boli Z a C. A ešte zbytočne flákam poslednú kontrolu kde som neurobil dodatočnú kontrolu smerom odzadu a dávam nesprávny lampión + tragicky dostávam penalizáciu na časovej kontrole za druhú časovú kontrolu. Z tréningov s bratom mám naučené, že kontrola najviac vpravo je F. To ale platí len pri šiestich lampiónoch. V tomto prípade to malo byť E.
Čaká nás dlhá cesta domov v nepríjemnom počasí. A mňa v utorok návšteva lekárky kde to končí pri antibiotikách a zisťovaní, ktoré vôbec môžem dostať aby som prešiel prípadnou dopingovou skúškou.
Odkaz na stránky s výsledkami a jedna fotka z novým klobúkom.
🙂
V súčte za obidva dni to vychádza na konečné tretie miesto.