Tento rok som pričuchla k novému športu. Trail-O alebo presná orientácia je o hľadaní konkrétneho miesta v teréne, ktoré je vyznačené na mape. Chodiť možno len po vymedzených trasách, pričom lampióny, z ktorých si treba vybrať, sú rozmiestnené rôzne v teréne. Určiť, ktorý je ten správny, nemusí byť vždy jednoduché, zvlášť, keď žiadny z nich nie je správny. Nájsť „indíciu“, ktorá pomôže identifikovať vyznačené miesto, sa dá nielen podľa objektov v teréne (stromy, vývrate, skaly, cestičky a pod.), ale aj podľa geometrických zákonitostí medzi nimi. Všetky odpovede sa značia do preukazu (odpovede sa prepichujú), chyby sa opravovať nedajú. Výsledky sa určujú jednoducho: koľko správnych odpovedí, toľko bodov. Žiadne meranie času na trati. Na určenie presnejšieho poradia v prípade rovnosti bodov slúži časová kontrola.
Prvýkrát som o trail-O počula možno pred dvomi rokmi. Až pred rokom som sa o to začala vážnejšie zaujímať. Hľadala som informácie, hlavne na českých stránkach. U nás nič také nebolo. A práve vo chvíli, keď som sa snažila nájsť preteky v Čechách, kde by som si to mohla vyskúšať, dozvedela som sa od kamaráta – orientačného bežca, že som prvé slovenské preteky zmeškala. A zmeškala som aj druhé, lebo mi to vyfučalo z hlavy. 🙂 Ale potom som sa už skontaktovala s Jánom Furuczom, ktorý trail-O spolu so svojim bratom u nás rozbehol a začala som túto, po fyzickej stránke nenáročnú športovú disciplínu spoznávať.
Áno, trail-O je šport pre všetkých. Teda skôr pre tých, ktorí radšej rozmýšľajú, ako sa fyzicky namáhajú a ktorí majú radi prírodu. Vhodné miesto na preteky sa dá nájsť tak v meste v parkoch ako aj niekde v prírode, kde sa ešte dá dostať s mechanickým, ale aj elektrickým vozíkom. Zvyčajne treba prejsť trasu tak okolo 2 km. Samotné preteky majú stanovený maximálny časový limit, ale nikto Vám nebráni byť na trati aj dlhšie – akurát prídete o ťažko nadobudnuté body (penalizácia). 🙂 Pre tých ťažšie chodiacich to môže byť náročné, preto skôr odporúčam pre tento prípad vozík. Asistent je povolený, v niektorých prípadoch nutný. Podmienky sú inak rovnaké pre všetkých a to je na tom to pekné. Tu si môžete výsledky porovnávať s hocikým, pretože trať je len jedna. Na oficiálnych pretekoch je však oddelená kategória PARA, pretože kým zdravý človek sa na úroveň sediaceho človeka dostane pomerne ľahko, opačne to už väčšinou neplatí. No ak ste dobrí, poraziť sa dá ktokoľvek (ako naposledy na medzinárodných pretekoch v Čechách, kde najlepšie výsledky zo všetkých pretekárov v jednej z etáp dosiahla česká trailistka z kategórie PARA a porazila aj skúsenejších pretekárov).
Ja som sa v roku 2014 zúčastnila 4 pretekov. A aké to bolo?
SR, Bratislava Ružinov, 7.6.2014: Moje prvé preteky. Mala som niekoľko informácií, čiastočne naštudované pravidlá. Pred pretekmi jedno stretnutie s Janom, kde nám (pridala sa ku mne Evka Péková) priamo v teréne ukázal, ako to vlastne funguje. Niekedy je treba nájsť nielen objekt, ale aj svetové strany. A tak som si potom na pretekoch vyskúšala najprv malú začiatočnícku trať s 8 stanovišťami a potom aj tú „veľkú“, s 22 stanovišťami. Na všetky naučené značky a symboly som po pozretí do mapy zabudla a išla som len intuitívne. Našťastie, nemám problém s orientáciou na mape a v mestskom teréne bolo jednoduché určiť, čo je budova a čo strom. Nájsť však správny lampión – žiadna sranda. Hneď na začiatku trate som len tipovala. Bola som rada, že som dokázala cez rybník vidieť všetky lampióny, z ktorých som si mohla vyberať. Všetky boli ďaleko – také bolo moje prvé skonštatovanie. 🙂 Potom však prišli aj niektoré stanovištia, kde som videla súvislosti a to už bol lepší pocit. Pri niektorých som už vtedy vedela, že tam platia zákonitosti, ktoré ešte nepoznám. Hoci blízko bývam, objavovala som aj nové zákutia a bavil ma ten pocit krúžiť po okolí a mať cieľ. Jasné, skončila som tretia od konca. Tu jednoducho treba skúsenosti! Tipovanie mi nikdy nešlo. 🙂 No zoznámila som sa aspoň s niekoľkými pretekármi z Čiech.
SR, Studienka, 7.9.2014: Vedela som, že to bude náročnejšie ako v meste. Len stromy, jamy a otvorené priestranstvo. Netušila som, či tam ešte budem vidieť niečo iné, čo by mi mohlo pomôcť. Strašili ma trošku pieskovým terénom, ktorý tam bol, ale ten bol pre môj „električák“ najmenší problém. Oveľa viac sa narobili asistenti, ktorí tlačili mechanické vozíky. Ja som zapadla na trati len raz a aj som sa z toho sama vyhrabala, lebo asistentka sa mi kamsi zatúlala. 🙂 Bolo to poučenie, že si ich musím držať blízko, lebo terén je občas nepredvídateľný. Začiatok bol pre mňa opäť zúfalý. Pozerala som sa na striedačku do mapy a do terénu a nevedela som, čo je čo. Trošku ma zachránila moja spolužiačka z vysokej školy, ktorá sa tam zjavila a pomohla mi identifikovať značky na mape. Zabudla som, čo sú krížiky, oblúčiky a iné čiaročky. (Spolužiačka sa už dlho venuje orientačnému behu, ale keďže mala nejaké zranenie a nemohla behať, prišla aspoň na trail-O). Keď sme si porovnali prvých 7 stanovíšť (normálne sa to nesmie, ale boli to viac-menej také cvičné preteky), dodalo mi to odvahu. Najviac som sa strácala vo vrstevniciach. Tam mi to ešte chvíľku potrvá… Nie, neprekvapila som, bola som opäť niekde na konci listiny a ešte stále som netušila, o čom sa skúsení pretekári (hlavne z Čiech) bavia. A tak som ich len nemo počúvala… 🙂 Páčilo sa mi, že okrem zranenej spolužiačky, sa do súťaže zapojili aj mamičky s kočíkmi.
Maďarsko, Budapešť, 20.9.2014: Bratia Furuczovci v septembri absolvovali šnúru pretekov po okolitých krajinách a na jedny z nich som sa pridala. Budapešť nie je tak ďaleko, tak som dlho neváhala. V jeden deň sme absolvovali dva štarty. Klasické Pre-O (popisované doteraz) boli opäť v mestskom teréne. Síce len 18 stanovíšť, ale pre mňa zákerných. A tak som na záver mala viac nesprávnych odpovedí ako správnych. Ale konečne bola príležitosť, aby som si s Dušanom a Janom mohla prejsť po pretekoch celú trať ešte raz a veľa vecí mi vysvetlili. Poučné. Sem tam mi už zablikalo svetielko „chápem“. Popoludní sme sa premiestnili na iné miesto, ktoré Jano opísal ako „maďarskú pastvinu s mnohými hustníkmi a tankovými zákopmi“. Pre mňa to bola divočina s množstvom komárov. 🙂 Terén bol dosť ťažko prechodný, poľné cesty mali veľmi hlboké koľaje vyjazdené od aút. Našťastie nebolo treba presúvať sa v takomto teréne v časovom limite, takže pre tento typ pretekov OK. Tu sme absolvovali disciplínu, ktorej sa hovorí Temp-O. Na každom stanovišti bolo treba v čo najkratšom čase vyriešiť 5 úloh. Stále išlo o presné určenie miesta na mape, s tým, že mapa v tomto prípade znamená len malý výrez, ktorý sa nachádza pred miestom, kde práve stojíte, z ktorého sa rozhoduje vždy zo sediacej polohy. Stanovíšť bolo 6. Maximálny čas na každé stanovište bol 150 sekúnd. Krkolomné. Myslela som, že toto nebude moja obľúbená disciplína, ale po pretekoch som mala celkom opačný pocit. Rýchle rozhodovanie mi problém nerobilo, čas som si vedela ustriehnuť (samozrejme ešte ani zďaleka nie na úrovni mojich kolegov). Už len sa naučiť rozpoznávať objekty v teréne. Opäť. 🙂 Väčšinu som natipovala a zo šiestich para pretekárov som skončila druhá. 🙂 Je to teda aj o taktike a keď nič iné, je to aspoň zábava. Toto boli zatiaľ moje jediné Temp-O preteky.
ČR, Dříteč, 19.10.2014: Tieto preteky mali byť dvojdňové. Aj boli, len nie pre mňa. Tešila som sa na ne, lebo mali veľmi dobrú medzinárodnú účasť. 16 krajín a takmer 100 pretekárov. No plány mi skrížili záverečné preteky v boccii, ktoré boli preložené na tento termín. Trošku som to oplakala, ale nakoniec som sa rozhodla cestovať aspoň kvôli jednému štartu. A páčilo sa mi. 🙂 Trať bola postavená na golfovom ihrisku. Keď sme štartovali okolo deviatej dopoludnia, bolo ešte veru poriadne chladné ráno. No krásne slnečné. Primrznutá som bola aj ja. Prvýkrát som videla niektoré označenia na trati, chvíľu mi trvalo, kým som našla prvé rozhodovacie stanovište. Postupne sa otepľovalo a mne sa začalo hádam aj lepšie rozmýšľať. Konečne som začala mať pocit, že sa viem dopátrať k správnym odpovediam. Niektoré stanovištia boli už aj pre mňa jednoznačné a skoro všetky vyriešiteľné. Z 23 odpovedí som mala 8 chýb. Je to ešte dosť veľa na seriózne miešanie poradia (vyhrávajú tí, čo nemajú žiadne chyby), ale dôležité pre mňa bolo, že som už mala o čom premýšľať na každom stanovišti. Necítila som sa až taká bezradná ako predtým. Pár para pretekárov, s ktorými som už predtým na štarte stála, som tentokrát porazila. No od Jana, ktorý celé dvojdňové Majstrovstvá Čiech vyhral, sa mám ešte veľa čo učiť. A na to sa teším. 🙂
Musím skonštatovať, že mám z toho celého dobrý pocit. Je to pre mňa zaujímavé a pestré. Spoznávam nové miesta. Je to veľa o cestovaní a tiež veľa o pobyte v prírode. A som si istá, že preteky, ktoré budú na Slovensku v budúcnosti, budú na veľmi dobrej úrovni, pretože staviteľov máme výborných (bratia Furuczovci valcujú preteky mimo Slovenska veľmi úspešne) a tak je od koho sa učiť. Už len, aby nás bolo viac a ich práca nevyšla nazmar. Ktokoľvek sa môže pridať. Naozaj ktokoľvek. 🙂 trail.orienteering.sk