V nedeľu 26.4.2015 sme sa v trojici zúčastnili majstrovstiev Chorvátska v PreO. Začnem najprv nemilým zážitkom, keď Silvia útrpnú cestu absolvovala zbytočne, nakoľko trate neboli postavené pre hendikepovaných pretekárov (kategória PARA bola vypísaná), napriek tomu, že jeden z organizátorov bol PARA reprezentant. Problémy boli dvojakého charakteru. Základným problémom bola nezjazdnosť komunikácií, ktoré boli miestami až nebezpečné pre vozíčkarov. Trochu nešťastnou bola aj doprava na štart, keď organizátori možno až teraz zistili, že existujú aj vozíčkari, ktorí sa proste nedajú naložiť aj s vozíkom do hocijakého auta, ale že je potrebné sa na to pripraviť. Hore na štart sa nakoniec presunuli slovinskí vozíčkarskí kolegovia, ktorí sa nakoniec po pár kontrolách otočili späť. Nechcem už nejako špeciálne rozmazávať, že väčšinu kontrol by aj tak mali vozíčkari problém riešiť, keďže by z vozíčka dobre nevideli v protiklade so stojacimi pretekármi. Silviine sklamanie, rozčarovanie a naštvatosť boli veľké a pochopiteľné, ale my dúfame, že už to rozjazdila a uistenia staviteľa tratí (Zdenko H.) blížiacich sa Majstrovstiev sveta, že na MS sa na hendikepovaných myslí, ju presvedčia, aby sa s nami týchto MS zúčastnila a zabojovala nielen o výsledok vo svojej kategórii, ale aj v kategórii družstiev, ktorú chceme premiérovo a zároveň derniérovo (ďalší rok má súťaž družstiev nahradiť súťaž štafiet) obsadiť a zabojovať o čo najlepšie umiestnenie.
Samotná trať bola postavená v lesnom priestore, kde bola použitá orienťácka mapa, pričom v príslušnom priestore bola trochu vylepšená pre potreby trailo. Priestor obsahoval množstvo rýh, drobných údolíčiek a podobne. Trošku nás miatla zero tolerancia, ktorá bola stanovená na základe vzdialenosti lampiónov, niečo v duchu Tomášovej Kuňky, takže sme zľahka tŕpli o čo pôjde. Nakoniec sa ale nejednalo o nejaké hranie sa na pár centimetrov, takže sme sa so ZT príliš nehrali, keďže zetká boli viac menej objektové, aj keď niekde veľmi blízke. Akurát raz nás staviteľ nachytal na tom, že my sme v podstate boli radi, že sme jeden z troch lampiónov na hrebienku identifikovali a ono to nakoniec bolo zero mimo osu, čo sme pri presnosti mapy nepredpokladali. Ak niečo sťažilo naše rozhodovania, tak to bola mierna nekonzistentnosť mapy ako celku, keď občas sme sa hrali na drobné detaily a občas nás nemohlo rozhádzať, keď tam niečo viacmetrové chýbalo. Nakoniec sa ako rozhodujúci faktor ukázalo nekomplikovanie si problémov, čo my trailisti samozrejme radi robíme. Inak už dávno sa mi nestalo, že by som pri pretekoch bežal, keďže na jednej kontrole sme strávili neúmerne veľa času a zrazu som mal pocit, že musím vyriešiť polovičku trate za pätinu času. Ak sa pokúsim o nejaký záver, tak pre peších OPENkárov to bol pekný terén a aj trate, len to chcelo ešte trochu viac popracovať na kvalite mapy a osobne sa neviem ubrániť dojmu, že staviteľ časť trate staval z miesta kontrol a nie z chodníka, ako nás to učí smernica, takže to sem tam bolo skôr o pocite ako presvedčení.
Naše hodnotenie naozaj výrazne ovplyvňuje próblemy s vozíčkarskými pretekármi, ale dúfame, že možno aj naša účasť posunie túto problematiku v trailovom hnutí ďalej. My samozrejme vnímame aj druhú stranu veci, že krásne technické a orientačné terény sú skoro vždy mimo seriózne cesty, ale keď sme sa na integračnú cestu dali, tak ju treba dobojovať v každom ohľade.
Nakoniec som ja obsadil 2. miesto s troma chybami a horším časom na časovke. Dušan mal pár chýb navyše a skončil 7.