Nakoniec sme sa rozhodli, že absolvujeme aj záverečné dvojkolo českého rankingu, ktoré sa konalo pri Kladne v malebnej dedinke Horní Bezděkov pod taktovkou klubu Los Mělník. Nakoľko sa v sobotu štartovalo v rozumnom čase (až o druhej poobede), tak sme tentokrát cestovali na pohodu v sobotu doobeda.
V sobotu nás čakalo TempO, čo je obľúbená disciplína môjho brata, ja viac preferujem klasické preteky. Preteky sa uskutočnili v klasickom lesnom teréne, čo máme celkom radi. Ako som očakával, Dušan predviedol svoju absolútnu rýchlosť, ktorú napriek pár chybám pretavil do víťazstva. V Tempe ho mám šancu poraziť len vtedy, keď sa moc nezdržujem a robím max. jednu chybu na klaster, čo sa mi tentoraz moc nedarilo. Trochu ma rozhodil prvý klaster, keď som omylom povedal zle písmeno. Ja si potom prestávam veriť. Druhý klaster sa mi podaril bez chyby, napriek tomu, že tam boli tri zetká. Na treťom klastri opäť jedna zbytočná chyba, pričom tento klaster sa dal na 110% pripraviť pri ceste k stoličke. Na štvorke opäť jedna zbytočná chyba, určite to poznáte, poviete písmeno a už vtedy viete, že ste mali dať iné. Chýb zatiaľ nebolo veľa, ale trávil som na stoličke zbytočne veľa času. Potom ale prišli dva krízové klastre, ktorými som si pokazil celé preteky. Pri päťke to bol ten pocit, že keď obrátite mapu a v podstate som absolútne nepochopil terén, takže som len vizuálne tipoval (proste zlyhanie mysle) a utrápil len jeden bod. Pri šestke som síce pekne identifikoval prvú kontrolu, ale čo na tom, že bolo pre mňa novinkou, že kontroly môžu byť aj vo vnútri plota, proste pekné kruté poučenie. A potom už len obvyklé zlyhanie, keď si pozriem popis, ale napriek tomu nie som schopný správne určiť stranu, asi budem musieť navštíviť lekára a dať si potvrdiť diagnózu stranofóbia alebo piktogramolexia. Takže dva klastre, 7 kontrol, 5 chýb a veľa času. Na poslednom klastri som si síce napravil náladu, keď som ho dal bez chyby a v dobrom čase, ale čo na tom, keď sme (bol som v jury) museli tento klaster zrušiť pre chybu usporiadateľa, keď neboli odmerané časy trom pretekárom. Takže jedno oko sa tešilo z 1. miesta Dušana, druhé oko slzilo z môjho výkonu (až 8. miesto).
V nedeľu nás čakala klasika, kde som si veril viac a keď sme v sobotu večer pozerali mapu, bolo tam dosť kameňov, čo nám celkom ide. Štartoval som asi 5 minút za Dušanom, pričom hneď na jednotke som ich všetkých stretol ako krokujú stred medzi vývratom v hustníku a nejakou železnou konštrukciou. Pričom dva lampióny sa hneď vylúčili ako mimo osu a tretí bol minimálne 5 metrov mimo osu. Jasné zetko, cvikám a otáčam sa k dvojke. Pri dvojke váham (neviem či to mám prezradiť, ale najprv som ju asi 10 sekúnd hľadal v tom zelenom hustníku pod cestou, kým mi zaplo), síce relatívne skoro vylúčim B a C na základe azimutu zozadu od čierneho krížika, ale trochu váham, či namiesto áčka nebude zetko. Preto sa rozhodujem, že dvojku ešte necvikám a rozhodnem sa niekde v strede trate podľa iných zetiek. Trojka a štvorka v celku jednoznačná, aj keď ma rušil krmelec, ktorý nebol mapovaný ťažiskom ale koncom, takže úplne skresloval situáciu. Pri päťke chvíľu váham, či to nebude také 2-3 metrové zetko, ale nakoľko posledné týždne razím teóriu o vcítení sa do role staviteľa, tak sa rozhodujem pre áčko. Pri šestke najprv vyraďujem B (blízko), C (ďaleko) a nakoľko je jasné, že križovatku nikto neuvidí, len ju vzdialenostne cítime na úrovní rozhrania, tak zetko to nebude a dávam A. Sedmička prúchozí, 8. a 9. pochopím, že môžem ísť na cestičku. Osmička jasné zetko, má to byť relatívne dole, lampión je hore. Deviatka áčko, keď správne pochopím, že to má byť na vrchu spodného zrázu a spodu vrchného zrázu :-). Desiatka v podstate prúchozí, len musím Dušana naučiť merať stredy na kolmicu, keďže na nej vyhorel, čo sú zbytočné chyby 🙂 Inak ten Dušan je stále v závese, takže si hovorím, že mi to celkom ide. Pri jedenástke začínam chápať, že dnes to bude s mapou trochu komplikovanejšie. Je to síce laserscan, takže polohovo to celkom sedí, ale mapár tam vnášal miestami dosť silné nekonzistentnosti. Niekde dá veľký krúžok na kameň vysoký 20 centimetrov a inde použije na dvojmetrový polovičnú značku. Nakoniec som sa s tým vyrovnal, ale niektorým to robilo výrazné problémy. Pri jedenástke bolo potrebné pochopiť, že ten zráz ktorý nevidíte, je správny, takže B. Aj keď som Lenke hovoril, že staviteľ kontrol si mal zobrať metlu a trochu ho oprášiť a bolo by to lepšie 🙂 Prichádza dvanástka, kde mi je jasné, že to bude trošku na blint. Vľavo rozhranie je síce v mape rovné ako diaľnica, ale v realite to až také ružové nie je. Potom hľadám ten dvojmetrový kameň a ono ho niekto asi ukradol a dal na jeho miesto len takú 20 cm platničku 🙂 OK, skúsim najprv 13., aby som sa trochu naladil. Idem pomaly po ceste, nájde správnu ryhu, ešte sa snažím nájsť krížik, ktorý síce nenájdem, ale podľa hustníčkou na druhej strane si to pekne odkrokujem a dávam jasné zetko. Po preteku ma prekvapili naše vaše para reprošky, keď povedali, že oni na takéto kontroly ani nechodia, lebo to je jasné zetko, tak som si dal záväzok, že nabudúce im takéto niečo vyvediem a postavím to ako áčko 🙂 Vraciam sa k dvanástke a napriek tomu, že to vychádza niečo medzi B a Z, dávam béčko, zatiaľ som mal pocit, že staviteľ dáva jasné a nie tesné zetká. Aj keď dávam za pravdu Liborovi, že to nebolo úplne kóšer. O chvíľu ale začína moje slzavé údolie. Na štrnástke som ešte pred Dušanom, vyriešim ju, pričom mi je jasné, že A, B sú mimo a opäť skôr logicky vylučujem zetko, na tú vzdialenosť by to bola proste trúfalosť 🙂 Idem na päťnástku a Dušana nikde. Dve relatívne ťažké kontroly a on je preč, čo to má znamenať, alebo je to také ľahké a ja som na to neprišiel. Musím pridať. Päťnástka relatívne v pohode, ten strom riešeniu extrémne pomáhal, takže s výberom Céčka som nemal problém. Potom idem na šestnástku a zrazu sa opäť objavuje Dušan, niekde z ďaleka od cieľa. Hádam už neskončil, to si robí asi srandu … A prichádza moja osudová chyba, neviem či sa to už niekomu stalo, ale ja som pri šestnástke neriešil stred krúžka, ale zrázik na kraji krúžka. Hovorím si, áčko je na tých bodkách pod zrázikom, kde nie je lampión (poloha správneho zetka), a keďže ja riešim tie zrázy vpravo, tak si vyberám béčko a idem ďalej. Krutá pravda mi je ešte skrytá 🙂 Všetko sa zrazu ukľudňuje, brácho znova rieši problémy, ja som pred ním, takže pohoda sa vracia. Pri sedemnástke bolo dôležité pochopiť, že ten zráz končí až hore, takže v podstate jasné Cé. Pri osemnástke a deväťnástke sa snažím vymyslieť umelý problém, ale keďže ho nenájdem, tak jasné Dé a Bé. Dvadsiatka pekné áčko, aj keď to údolíčko pri Béčku by som určite ako mapár vykreslil ako veľkú vrstevnicovú priehlbeň. 21 jasné Cé. 22 to už bola len taká pohodovka, aj keď cieľová páska bola rafinovane postavená tak, aby ten správny kameň trošku clonili stromy. Ale na to sa hádam nikto nenachytal. Spokojne odovzdávam preukaz, samozrejme som predtým nezabudol dať pri dvojke áčko a idem na časovku. Mám pocit, že dnes to bude vyrovnané, tak sa snažím na ňu sústrediť. Foxtrot a Echo mi prišli ako vcelku jasné, hlavne keď nie sú zetká, ale tá druhá kontrola ma dosť vytrápila. Opäť jeden neviditeľný zrázik, takže napriek toum, že vľavo bol jasný zahnutý zráz, tak ten ďalší som už nevidel. Takže nakoniec logická úvaha, A a B moc vľavo, takže víťazom bude Cé alebo Dé. Dé je moc vysoko, takže Cé. Nakoniec plný zásah, síce za dlhých 52 sekúnd, ale celkom spokojnosť.
O chvíľu končí aj Dušan, trochu kazí časovku, ale inak vyzerá spokojne. Začíname porovnávať. Dvojka rozdielna, desinka rozdielna ale tomu hneď hovorím, že zle videl a potom šestnástka. Šestnástka, veď to bolo podľa mňa úplne jasné. A zrazu sa mi dvíha opona pred očami a ja zisťujem, že som neriešil kontrolu ale niečo úplne iné. Som na seba nahnevaný, pri pretekoch sa musím sústrediť iba na seba a nevšímať si situáciu okolo seba. Je to poučenie do budúcnosti. Potom ešte Dušanovi premeriavam desinku a vysvetľujeme si dvojku. Vyzerá to na jednu chybu, Dušan dve. Cítim, že by to mohlo vyjsť.
Na zhromaždisku sme skoro prví, pozeráme riešenia, potvrdzujeme si svoje chyby. Potom pomáham Lenke ťukať výsledky, pričom sa stále držím na prvom mieste. Proste každí urobil aspoň jednu chybu, ale keďže časovku máme správne iba dvaja a ten druhý má viac chýb, tak časom som stále prvý. Potom ale prichádza to, čo na TrailO nemám rád. Je tu čas na námietky a protesty. Je výhrada k dvojke, že na nejasnom konci sa nemá stavať kontrola. Jury bez toho aby tam vyrazila, kontrolu ruší a ja som razom druhý, keďže „Hakim – Markéta Šimková“ ju mala zle a takto má plný počet a zaslúžene vyhráva. Trochu horký pocit na jazyku, ktorý zo seba dostavám prvú hodinku cesty domov (sorry Dušan) :-). Preteky som si samozrejme prehral sám vlastnou chybou na šestnástke, ale rýchle rozhodnutie jury bez pozretia na mieste ma dosť mätie a pôsobí trochu subjektívne. V kontexte mapy by sme takých kontrol mohli zrušiť viac (napr. 11, 12). Možno som bol potom trochu nemilý a asi to bolo na mne vidieť, tak sa dodatočne ospravedlňujem, proste my (s Dušanom) sme taká súťaživá dvojka, ešte pred rokom by sme sa tešili z dvadsiatych miest a teraz sme nespokojní s druhými. Takže sláva víťazom a česť porazeným.
Večer sa snažíme hľadať výsledky, ale skôr objavíme stránku s českým pohárom a rankingom a nestačíme sa čudovať. V Tempovom rankingu je Dušan prvý a ja tretí. V klasickom rankingu som tretí. A v Českom pohári som tiež tretí. Keby nám toto niekto na jar, keď sme cestovali do Prahy na naše prvé trailové preteky povedal, tak ho vysmejeme od hora dole. Záverom by som sa rád poďakoval celej Českej trailovej scéne, že ste nás prijali medzi seba a umožnili ste nám zdielať tieto úžasné pocity s touto nádhernou orientačnou disciplínou.