Keďže sa MS blížia diabolským tempom a pretekov mám absolvovaných málo, tak som sa rozhodol, že napriek ťažkej logistike a nákladom, absolvujem preteky v Prahe s krásnym názvom Ďáblické TempO. Po predošlej výhre moje sebavedomie nabralo mierne neskromné rozmery, ale návrat do reality bol neľútostný a krutý. Moje zúfalstvo začalo už na prvom stanovišti, keď som sa dlhé sekundy nevedel zrovnať s mapou. Základnou chybou bolo, že som sa na mape snažil identifikovať oveľa väčší priestor ako v skutočnosti priestor kontrol predstavoval, proste nepochopenie mierky. Nakoniec som správne určil tri zo štyroch stanovíšť, ale ako obyčajne som pokazil to najľahšie čo sa dalo. Úplne ľahké Zetko, keď bolo úplne evidentné, že bažina je za rohom, ale ja som zúfalo určil okraj nejakého blata 🙂 Psychika po prvom stanovišti bola úplne na dne a pritom som tam urobil iba jednu chybu, ale to som nevedel (poučenie: zachovať kľud, nepanikáriť, nemusí to byť až také zlé ako to vyzerá :-)). Druhé stanovisko začalo drobným rozladením, keď niekto predo mnou zrušil stoličku, takže som musel kľačať na jednej nohe, s čím mám trochu problémy. Zasa som sa zle dostal do priestoru, takže prvý ľahký kameň som hneď pokazil, potom som zabudol, že zetková tolerancia je 3 metre, takže ich nie je dôvod používať kvôli jemnej odchýlke na objekte. Takže dve chyby. Bieda. Zúfalstvo pokračuje na treťom stanovišti, keď hľadaný priestor opäť zväčším dvojnásobne a nerozumiem ničomu. A nakoniec ešte aj hlúpa chyba, keď pri popise hrebienok hore, dám spodný lampión, no úplne zatmenie mysle. Pokračuje štvrté stanovisko, keď sa konečne začínam orientovať a správne pochopím prvé tri zetká, keď opäť pokazím jasný kameň, keď neviem určiť správnu stranu, proste keď je popis a buzola naopak, tak aj môj mozog asi padá do kómy. Opäť hlúpa chyba na triviálnej kontrole. A aby bolo utrpenie dokonané, tak tentokrát trhám stoličku ja a padám na chrbát ako rozčapená žaba. Trápenie ale nekončí, pri ceste na piate stanovisko zablúdim 🙂 a prichádzam k nemu mierne zboku. Keď to nejde, tak to nejde 🙂 Už mierne rezignovaný, s ďakovaním odmietam stoličku (že už som jednu zničil) a snažím sa riešiť záverečné problémy. Začínam hneď chybou, keď je pre mňa novinkou, že päta kôpky v lese môže byť aj na lúke, proste bolo to v tolerancii (ďalšie ponaučenie). Kazím časť lesa, takže opäť dve chyby. Už to chcem mať za sebou. Mapu som konečne pochopil až na poslednom stanovisku, ale nebol by som to ja, keby som ako obyčajne nepokazil stranu kontroly. Proste identifikujem objekt, pozriem popis, ktorá je to strana, vidím kde je sever a pokazím to 🙂 Na neuverenie, kazím triviálne kontroly. Takže aký je záver. Z pohľadu organizátora to boli myslím veľmi podarené preteky (terén a trať boli veľmi pekné) a som rád, že som sa ich mohol zúčastniť. Akurát jedna drobná pripomienka: vyhodnotenie pri Trail-O pretekoch trochu pokuľháva a je otázkou, či to nebude časom trochu odradzovať príchodzích, keď absolvujú pretek, ale nevedia ako skončili a nebol nikto vyhodnotení. Z pohľadu pretekára drsný návrat z nebies na tvrdú zem. Absolútna pokora a predsavzatie, že musím trénovať a trénovať (proste to čo hovorím svojím deťom, musím začať konečne robiť). Po prvom TempO preteku som si hovoril, že túto disciplínu asi nemám rád. Po druhom preteku som ju miloval. Po treťom preteku si hovorím, že ten Trail ma dokáže vyžmýkať až na kosť. Ale to mám rád a preto ho milujem čím ďalej tým viac a doporučujem ho skúsiť každému.
Viac informácií o uskutočnený pretekoch nájdete na tejto adrese.